Čierne diery

Od roku 2014 cestujú za storočnými továrňami, chátrajúcimi pamiatkami a dokumentujú miesta, ktoré už ďalšie generácie neuvidia. Hovoria si Čierne diery a snažia sa nadchnúť ľudí pre zabudnutú históriu Slovenska.

Príbehy Čiernych dier si našli desaťtisíce čitateľov. Knihy sa stali nezávislými bestsellermi. Grafiky vytvorené v spolupráci so slovenskými výtvarníkmi a výtvarníčkami sa dostali do tisícov domácností. Široká komunita umožňuje združeniu finančne podporovať ochranu pamiatok a rôzne kultúrne inštitúcie. V roku 2020 prevzala celú kolekciu grafík Slovenská národná galéria.

Občianske združenie pochopiteľne nedokáže zachrániť stovky stavieb, chátrajúcich v druhých rukách. Jeho cieľom je zlepšenie povedomia v spoločnosti. Podľa okolností aj finančná, architektonická a právna podpora.

Členovia združenia: Martin Lipták, Andrej Sarvaš, Miroslav Beňák, Michal Tornyai, Lívia Gažová, Lukáš Patera

Ocenenia:
Kolekcia grafík v zbierke Slovenskej národnej galérie (2020)
Národná cena za dizajn, kat. Knihy a publikácie (2020)
Cena za architektúru CE·ZA·AR, hlasovanie verejnosti (2020)
Cena Nadácie Tatra banky za umenie, kat. Dizajn, mladý tvorca (2019)
Cena prof. Martina Kusého od Spolku architektov Slovenska (2019)
Špeciálna cena časopisu ASB (2019)
Forbes 30 pod 30 (2019)
Národná cena za dizajn, kat. Dizajn s pridanou hodnotou (2018)
Cena Most od Rady mládeže Slovenska (2016)

Výstavy grafík:
Aukčná spoločnosť SOGA, Bratislava (2020)
Nová synagóga, Žilina (2020)
Nádvorie, Trnava (2018)
Rada Európskej únie, Brusel (2016)

www.ciernediery.sk
ciernediery@gmail.com

Vydávanie kníh

Knižný debut v roku 2018 zmenil činnosť združenia aj na ďalšie roky. Štyristostranová kniha Čierne diery: Priemyselné pamiatky a zabudnuté miesta Slovenska vyšla nezávisle pod hlavičkou združenia a vypredala sa v troch nákladoch v celkovom počte 5000 kusov — najprv za 9 hodín, potom za 3 dni, až v treťom náklade sa dostala do kníhkupectiev. Autormi cestopisu boli Andrej Sarvaš, Martin Lipták a Miroslav Beňák. Dizajn Michala Tornyaia a ilustrácie Daniely Olejníkovej boli ocenené Národnou cenou za dizajn a Cenou Nadácie Tatra banky za umenie. Napriek úspechu knihy sa členovia združenia rozhodli, že namiesto štvrtého nákladu napíšu radšej voľné pokračovanie. Vzhľadom na meniacu sa situáciu pamiatok.

Ďalším míľnikom sa stala kniha Stratená Bratislava z roku 2020, ručne zviazaná kolekcia tridsiatich grafík Daniely Olejníkovej. Publikácia vznikala približne rok a bola vytlačená priamo v ateliéri Čiernych dier v bratislavskej Novej Cvernovke. Autorom písma, dizajnu a tlače bol Michal Tornyai, ktorý bol za knihu ocenený Národnou cenou za dizajn. Autormi textov boli Martin Lipták a Veronika Chládeková. Náklad 850 kusov sa vypredal v prvý deň vydania a rozšíril vydavateľské pôsobenie Čiernych dier do budúcna.

História tvorby grafík

Šesť hodín ráno. Vozík naložený grafikami pamiatok. Tréma. Z miesta predaja prichádzajú prvé správy, že ľudia už čakajú a ich počet rastie, hoci do oficiálneho začiatku sú ešte štyri hodiny. Z postávajúcich zberateľov grafík, sŕkajúcich čaj, sa postupne stáva rad dvetisíc ľudí. Ťahajúc vozík k nákladnému autu je jasné, že takto to ďalej nepôjde. Vozík sa totiž prevážil a zlomil.

Znalci by povedali, že ohlas grafík Čiernych dier je výsledkom dobrého konceptu: oslovením kvalitných autoriek a autorov, výberom originálnej techniky tvorby, voľbou lokálnych tém, stanovením limitovaných sérií, priaznivou cenou pre kupujúcich a filantropiou projektu, ktorého podstatu je pomoc pamiatkam.

V skutočnosti vznikol – ako mnohé dobré nápady – súhrou okolností a náhod, a teda takmer nevznikol. Dlho žil len z nevyslovenej potreby tvoriť bez ohľadu na to, kam to povedie. A keď sa tvorba stala nezvládnuteľne populárnou, autori projektu radšej obmedzili sami seba, než aby sa nechali unášať. Znalci by povedali, že aj to sa stalo súčasťou konceptu – a mali by pravdu.

Oživenie starej technológie

V roku 2015 to už bolo niekoľko mesiacov, odkedy sa trojica priateľov rozhodla založiť združenie s názvom Čierne diery a šíriť príbehy chátrajúcich priemyselných pamiatok. Paralelne s tým riešili grafickí dizajnéri zo štúdia Kat tvorivú krízu nákupom nového stroja. Schopnosti japonskej kopírky sledovali na videách a keď sa objavila na bazári, kúpili ju – na kreatívnu tlač, ale bez jasného cieľa. Predošlý majiteľ z Turčianskych Teplíc používal risografickú tlačiareň typu RP 3700 na hromadnú tlač textov čiernou a modrou farbou. Po novom bola doplnená o ďalšie farebné valce, takisto kúpené z druhej ruky od majiteľov z Austrálie a Spojených štátov. Stará tlačiareň dostala nový názov Risomat.

Risografické tlačiarne od spoločnosti Riso Kagaku Corporation sa objavili na trhu v roku 1986. Nazývali ich „digitálne duplikátory“, pretože slúžili na hromadnú tlač a kopírovanie dokumentov. Bežné kancelárske stroje vtedy ešte nedokázali tlačiť dostatočný náklad za priaznivú cenu a rozumný čas. Aj preto si mnohé slovenské úrady po Nežnej revolúcii nakúpili risografy so životnosťou 5 miliónov výtlačkov. Keď im začali konkurovať modernejšie tlačiarne, staré duplikátory sa zdali byť odpísané. Nechali ich ležať zaprášené na úradoch alebo ich vyhodili. V ojedinelých prípadoch na nich ďalej tlačili obyčajné priepustky jednou farbou.

Ťažko povedať, kedy risografiu objavila kreatívna komunita. Pravdepodobne to súviselo s vydávaním nezávislých magazínov, takzvaných zinov, ktoré vznikali v obývačkách po celom svete. Kľúčom bola cena a jednoduchosť – možnosť kopírovať myšlienky medzi členov subkultúry. Umelci a dizajnéri si všimli potenciál tlačiarne, ktorá bola vyrobená na množenie formulárov. Uvažovanie bolo nasledovné. Tým, že risograf funguje podobne ako sieťotlač a každú farbu tlačí samostatne cez matricu, v procese vznikajú zaujímavé chyby. Koľko farieb, toľkokrát sa papier musí vrátiť do tlačiarne a toľko príležitostí má niečo pokaziť. Každý výtlačok má nečakané odlišnosti. Buď k sebe farby nesadnú podľa plánu, nanesú sa nerovnomerne, alebo zanechajú stopy na nečakaných miestach, prípadne šrámy z pokrčenej matrice. Autor môže chyby len minimalizovať, nikdy nie ovládnuť.

Príťažlivá je aj žiarivosť farieb, možnosť ich prekrývania a kombinovania. A na rozdiel od nových strojov je risografia šetrná k životnému prostrediu. Farby sú vyrobené zo sójového alebo ryžového oleja, pigmentu a vody. Matricu tvorí termocitlivý papier vyrobený z banánových šupiek. A na produkciu stačí zlomok elektrickej energie v porovnaní s laserovou tlačiarňou, ktorá sa zohrieva.

Atlas modernej risografie v súčasnosti eviduje okolo 500 tlačiarní slúžiacich na kreatívne účely v rôznych krajinách západnej Európy, Ázie, v Spojených štátoch, či Austrálii. Od skromných tlačiarov zinov, ktoré si málokto kúpi, až po veľké štúdia v Kórejskej republike a Japonsku, ktoré majú desiatky farieb za desaťtisíce eur. Žijúca subkultúra v slepej uličke tlačových technológií.

Náhoda zmenila slovenský trh

Prvý telefonát s nápadom vytvoriť niekoľko grafík pamiatok zastihol členov štúdia Kat v zaneprázdnenom období. Inak povedané, nápad Čiernych dier zamietli. Nebyť kúpy risografu v roku 2015, grafiky by nikdy nevznikli. Až po nej oživili Michal Tornyai, Rado Čepček a Ondrej Gavalda myšlienku spolupráce s Čiernymi dierami. Téma zabudnutých pamiatok sa hodila k zabudnutej technológii. Na predstavenie technológie na Slovensku oslovili ilustrátorky a ilustrátorov s voľným zadaním na tému priemyselných pamiatok a zorganizovali aj workshop v rámci festivalu Bratislava Design Week. Domnievali sa, že by tým mohli vzbudiť záujem o zákazkovú tlač, popri dizajnérskej práci pre klientov a vlastnej tvorbe. V skutočnosti záujem o zákazky neprišiel. Počet požiadaviek stúpol až o niekoľko rokov neskôr, keď na ne popri tvorbe grafík Čiernych dier prestal byť čas.

Rovnako ako vznik priateľskej spolupráce medzi Čiernymi dierami a Katom, aj ďalšie črty tvorby boli skôr náhodné. Formát grafík 310 × 440 mm v skutočnosti presiahol technickú špecifikáciu risografu a nehodil sa ani k rámom dostupným na trhu. Ale sedel presne do ochranných obalov. A tak zostal nezmenený celé roky.

Prvé grafiky tvorili autori na voľné zadania. V súčasnosti vznikajú námety spoločne, po konzultácii s Martinom Liptákom z Čiernych dier a Michalom Tornyaiom, zodpovedným za Risomat a grafické výstupy Čiernych dier. Niekedy je tvorba vecou osobných inšpirácií, inokedy viac zohľadňuje potreby združenia. S vybočeniami k modernej architektúre a iným podceňovaným stavbám.

Keďže celá činnosť Čiernych dier bola od začiatku len otázkou voľného času popri zamestnaniach, aj tvorba grafík bola dlho sezónna – ako tovar na trhy s lokálnymi produktmi. Dobrému trhu dominovali bratislavské motívy, na Trnavský rínek bolo potrebné vytvárať dostatok trnavských motívov. Bol to aktivizmus špecifického druhu: vzbudiť v ľuďoch záujem o prehliadané budovy, zobraziť ich ako ikony. A potom zbaliť stánok a vrátiť sa do práce, ktorá platila účty.

Po prvom roku tvorby, okolo dvadsiatej vytvorenej grafiky, prišiel pokles záujmu zo strany ľudí. Nízke predaje viedli k úvahám, či sa už koncept nevyčerpal. Nikto nečakal – a ani nemal takú ambíciu – že sa grafiky pamiatok ocitnú v tisíckach domácností. Malý nápad zmenil slovenský trh. A stal sa druhou, rovnocennou tvárou projektu Čierne diery, popri pamiatkovom aktivizme trojice Martin Lipták, Andrej Sarvaš a Miroslav Beňák.

Autori pomohli pamiatkam, pamiatky autorom

Risografická tlačiareň bola nevhodná pre masový trh aj z dôvodu chýb, ktoré pri tlači vznikali. Z jednej matrice síce bolo možné vytvoriť niekoľko tisíc výtlačkov, ale kombinácia farieb klientovo zadanie pokazila. Pri kreatívnej tlači to neprekážalo. V snahe zdôrazniť takéto odlišnosti sa Čierne diery a Kat rozhodli tvoriť série po 30 či 50 kusov, vyselektované z celkového nákladu. Bola to však aj pragmatická voľba, ako udržať stabilné počty sérií, vzhľadom na častú poruchovosť stroja a nedostatok času pri tvorbe po nociach. Série sa zvýšili k 200 kusom až s postupným osvojením si techniky a rastúcim záujmom, ktorý by presiahol aj násobné počty. Číslo 200 stanovili autori ako hraničné, s variáciami podľa sily motívu, počtu pokazených kusov a so snahou o zachovanie zberateľskej hodnoty grafík. Ak bolo dobrých len 130 kusov, bol to finálny náklad. Ak sa podarilo o trochu viac než 200, bolo lepšie zaradiť ich do série než vyhodiť.

Počet výtlačkov mal od začiatku priamy vplyv aj na honoráre autoriek a autorov z prostredia slovenskej ilustrácie, grafického dizajnu, výtvarného umenia a architektúry. Projekt bol nastavený ako ziskový pre všetky strany, aby autori netvorili diela na benefičnej báze, ale honorované. Predajná cena každej risografiky bola stanovená na 20 eur, respektíve 25 eur s DPH, podobne ako pri risografikách vo svete. A každý autor mal od začiatku rovnako nastavený honorár podľa počtu predajných grafík. Či už išlo o začínajúce študentky ilustrácie, alebo etablovaných výtvarníkov, ochotných pripojiť sa k dobrej veci.

Takto vznikla zrejme najväčšia tvorivá spolupráca na jednej téme na Slovensku. Za štyri roky vytvorilo zhruba 50 autorov takmer 200 grafík. Všetky sa predali. Zisk z predaja je určený na pomoc pamiatkam, ale rovnako umožňuje niektorým autorom lepšie fungovať na voľnej nohe.

Pre samotné Čierne diery znamená tento model nezávislosť od grantových schém a komerčných partnerov. Z vlastnej iniciatívy dokumentujú príbehy chátrajúcich pamiatok a šíria ich medzi ľudí. Snažia sa presadiť pamiatkovú ochranu. Sami vydávajú knihy. Finančne prispievajú komunitám v oblasti kultúrneho dedičstva.

S rastúcim počtom aktivít už viac nebolo možné venovať sa Čiernym dieram len po nociach popri zamestnaniach. Projekt narástol natoľko, že preň začali dvaja z členov pracovať naplno. Najskôr grafický dizajnér Michal Tornyai, ktorý po rozdelení štúdia Kat zdedil tlačiareň Risomat. A potom Martin Lipták, ktorý predtým pracoval ako novinár a marketér u prezidenta republiky.

Zbierky vytvorili komunitu

Zberatelia určujú štyri momenty ako kľúčové pre nárast záujmu o grafiky Čiernych dier. Prvým momentom bola zmena spôsobu predstavovania grafík. Namiesto strohých informácií ponorili ľudí do príbehov pamiatok a priblížili im netradičnú techniku tvorby. Druhým momentom bol prvý rad na grafiky počas živého predaja, ktorý sa pri ďalších trhoch už len predlžoval, až sa sám o sebe stal malým festivalom. Tretím bolo spustenie e-shopu, ktoré skrátilo čas vypredania grafík na 10 minút a nákup sa stal vecou náhody. A štvrtým bol nápad zorganizovať oficiálny swap, výmenu grafík kus za kus medzi zákazníkmi. Výmena rozšírila a spestrila individuálne zbierky, ale sekundárne priniesla aj nakupovanie grafík s cieľom vymeniť ich neskôr za iné alebo predať. Ako pri obchodovaní s umením, ale svojpomocne.

Najaktívnejší zberatelia a zberateľky majú vyše 50 grafík Čiernych dier. Niektorí si vyberali motívy od začiatku fungovania projektu, kým ešte bol čas na premyslenie. Iní, ktorí spoznali projekt v najrušnejšom období, sa dostali k starším motívom výmenami kus za kus. Bez oficiálneho katalógu si zberatelia zostavili vlastné zoznamy diel a sieť kontaktov. Z kontaktov sa stali priateľstvá, utužené v radoch na grafiky, ale aj stretávaním sa vo voľnom čase. Z priateľstiev sa stala komunita, ochotná pomôcť pri organizácii a darovať svoje grafiky na dobrý účel.

Niektorí zo zberateľov boli v kontakte s výtvarným umením aj predtým, ale cestu k obľúbeným autorom im otvorili až cenovo dostupné grafiky. S rozširujúcou sa zbierkou si zadovážili aj svoje prvé obrazy, zakúpili diela v aukcii, alebo si dali zhotoviť ilustrácie na mieru.

Vďaka otvorenému konceptu si však grafiky začali kupovať aj oveľa širšie skupiny ľudí: bývalí zamestnanci cukrovaru, rodáci z Tisovca či Telgártu, ľudia s chuťou skrášliť si interiér. Rovnako dôležitý, ak nie dôležitejší je pre nich osobný vzťah k miestu. Povýšenie lokálnej histórie – histórie susedov – na vizuálne dielo, o ktoré je v spoločnosti veľký záujem.

Sloboda znamená zodpovednosť

Pointou činnosti Čiernych dier bolo od začiatku popularizovať dlho prehliadané pamiatky. Aby viac neboli búrané s ľahostajnosťou ako v rokoch 2007 a 2008 v Bratislave. A tiež aby nechátrali až do rozpadnutia, ako sa to deje v rôznych kútoch Slovenska. Vytvorenie širokej základne podporovateľov umožnilo zachrániť, alebo aspoň zastaviť ničenie niektorých budov kultúrneho dedičstva. Ťažko však merať zvyšovanie úcty k lokálnym dejinám. Články na internete a knihy Čiernych dier sa rozšírili k desaťtisícom čitateľov. A v prípade grafík sa jednotlivci stretli v davoch, čakajúcich na nové zobrazenie histórie.

V kontexte vizuálnej tvorby so sebou široká skupina kupujúcich priniesla aj javy, s ktorými sa bežná voľná tvorba nemusí vyrovnávať. Je potrebné zvládať očakávania odlišných skupín ľudí a trpezlivo vysvetľovať veci, ktoré sa zdajú byť samozrejmé: prečo vznikajú diela v limitovaných počtoch a po vypredaní sa nedotláčajú, ani pri vysokom dopyte. Na opačnej strane je potrebné pripomínať hodnoty, na ktorých združenie vzniklo: prečo, keď je o grafiky nadmerný záujem, nezvýšia autori cenu a nechávajú ju rovnakú pre všetkých.

Z voľnej tvorby sa stala tvorba otvorená a zodpovedná – zodpovedajúca sa.

Pre lepšie zvládnutie očakávaní fanúšikov Čierne diery ukončili osobný predaj na akciách, na ktoré začali chodiť tisíce ľudí. Vediac, že nedokážu pokryť dopyt.

Pre zachovanie slobody naďalej tvoria podľa vlastného tempa, v pôvodnom zložení, s vlastnými výzvami, akou je kniha zošitá ručne z tridsiatich grafík. Znalci by povedali, že sa tým pripravujú o trhový potenciál. Alebo naopak, že hodnota ich diel ešte stúpne. A mali by pravdu.

Updating…
  • Žiadne produkty v košíku.