Pozor, jed. Pod Bratislavou je toxické jazero, ktoré sa šíri kilometre ďaleko. Vzniklo zo skládok chemických závodov – ale ľudia sa ho neboja, pretože čo nesmrdí a nevidno, akoby neexistovalo. A tak si niektorí záhradkári polievajú zeleninu vodou zo studní a do tela prijímajú nebezpečné látky. Aj toto je súčasťou priemyselného dedičstva Bratislavy. Jedna zo stôp vedie do bývalého Závodu mieru, ktorý ilustrovala Daniela Olejníková do knihy Stratená Bratislava. Na stavbe po roku 1945 sa podieľal architekt Vladimír Karfík, ktorého životopis sa pokúsime zhrnúť jednou vetou. Syn lekára v ortuťových baniach v Slovinsku praxoval u velikánov architektúry Le Corbusiera v Paríži a Franka Lloyda Wrighta v USA, aby v roku 1930 dostal v Chicagu lukratívnu ponuku od Baťových závodov podpísať sa na mestách mladej Československej republiky, ale vojna všetko zmenila, a tak neskôr prijal ponuku z Bratislavy vybudovať chemické závody a spolu s Emilom Bellušom a ďalšími založili Fakultu architektúry, kde vychovali generácie architektov. Závod mieru nadväzoval na výrobu výbušnín (Dynamit Nobel) a viskóznych vlákien (Vistra), pričom v roku 1951 tieto prevádzky spojili pod Chemické závody Juraja Dimitrova na počesť bulharského komunistického lídra. Po Nežnej revolúcii sa z nich stal Istrochem. Ilustrácia Daniely Olejníkovej zobrazuje budovu chemickej homogenizácie na Vajnorskej ulici. Jej šesťuholníkové okná odkazujú na benzénové jadrá. Má dômyselnú železobetónovú konštrukciu, modro-sivú farebnosť a vodnú nádrž na streche. Možno by mohla byť architektonickou pamiatkou, ale v okolí unikali tony toxických látok. Je výzvou pre našu generáciu vyriešiť túto záťaž, kým nie je neskoro. Na obrovských pozemkoch by raz mohla vzniknúť celá nová štvrť.

179. grafika
3–farebná risografia
44 x 31 cm
papier Fedrigoni Freelife Vellum, 170 g/m²
vydané 24. 12. 2019 (aj v knihe Stratená Bratislava)
predajný náklad 200 ks
Grafika je vypredaná, dotlače nerobíme.