Dom pre lodný personál v bratislavskom Zimnom prístave je dielom architekta Júliusa Lehockého. Stavba s nautickým a prvorepublikovým výrazom bola dokončená v roku 1942, keď moc uchopil autoritársky režim. Samotný Zimný prístav vznikol v roku 1897 ako zimovisko lodí. Stavbu financovali najmä prepravné spoločnosti. Význam prístavu stúpol so vznikom Československa, keď sa Bratislava stala hlavným mestom Slovenska a štát investoval do rozšírenia riečnej dopravy v Bratislave aj do lodeníc v Komárne. Zo Zimného prístavu sa stal jeden z najväčších v strednej Európe. Železnica ho spojila s továrňami a konali sa v ňom aj medzinárodné Dunajské veľtrhy. Súčasnosť vyzerá inak. Prístav sa rokmi zmenšil a okolitú priemyselnú zónu s dvadsiatimi továrňami nahradili biznis centrá a výškové budovy. S prekladiskom Zimného prístavu sa do budúcna neráta. Konkrétna vízia pre prístavný areál s mnohými pamiatkami však nie je známa. Pozemky patria spoločnosti Verejné prístavy, väčšinu objektov v areáli vlastní spoločnosť Slovenská plavba a prístavy. Zákonom chránené sú funkcionalistický Dom lodníkov z roku 1940, pekne zrekonštruovaná secesná prečerpávacia stanica odpadových vôd z roku 1904 od architekta Györgyho Kopeczeka s technickým vybavením, navonok zrekonštruovaný, ale dlho prázdny Sklad č. 7 z roku 1922 od firmy inžiniera Karla Skorkovského a vzácny remorkér Šturec, uložený na lodnom výťahu pri lodnej dielni. Staré žeriavy zákonom chránené neboli, a tak vlastníci niektoré z nich rozobrali. Pamiatkový úrad už začal konanie v prospech dvoch žeriavov, troch skladov a bazénov.

24. grafika
4–farebná risografia
31 x 44 cm
papier Olin Rough High White, 170 g/m²
vydané 15. 4. 2016
predajný náklad 30 ks
Grafika je vypredaná, dotlače nerobíme.